Můžeš se prosím profesně představit?
Volám sa Michaela Šopová a pracujem v Detskom fonde Slovenskej republiky (občianske združenie založené v roku 1990, www.dfsr.sk) ako manažérka projektov sociálnej prevencie a sociálneho poradenstva. Jedným zo sociálnych projektov je aj MIXklub, nízkoprahové zariadenie pre deti a mládež, ktoré prevádzkujeme v jednej z okrajových štvrtí Bratislavy. Sociálnej práci a priamej práci s ohrozenými deťmi a mladými ľuďmi sa venujem 9 rokov. Predtým som pracovala v štátnej a verejnej správe (na vtedajšom Odbore sociálnych vecí ako kurátorka pre deti a mládež a potom v Centre výchovnej a psychologickej prevencie ako sociálno-pedagogická pracovníčka).Všetky skúsenosti ma veľmi posilnili a dali mi prehľad o tom, čo robiť chcem a čo nie. Hlavne práca v úrade bola dobrou školou, tam som sa definitívne rozhodla, že sa chcem venovať prevencii miesto represie. Ale stále verím, že sa v budúcnosti prístup našich úradov pri práci s rodinou zmení.
Byla jsi hlavní organizátorkou Mezinárodní konference v Bratislavě. Co Vás k uspořádání takovéto akce vedlo?
Konferenciu zastrešovala naša organizácia Detský fond Slovenskej republiky v spolupráci s OZ Odyseus, Mládež ulice, Nová Nádej Slovensko a Nadácia Intenda. Takže na nej spolupracovalo množstvo ľudí, bez nadšenia a pomoci ktorých by sa to nikdy nepodarilo. S myšlienkou usporiadať konferenciu (pôvodne sme hovorili o Česko-slovenskom dni v menšom rozsahu) sme sa pohrávali od roku 2005. Organizácie, ktoré ju zorganizovali sú aj aktívnymi členmi pracovnej skupiny, ktorá pripravuje Štandardy nízkoprahových programov pre deti a mládež na Slovensku. Kontaktná sieť organizácii poskytujúcich nízkoprahové služby bola veľmi slabá a taktiež (ne)informovanosť o týchto programoch v rámci úradov poskytujúcich sociálne služby na Slovensku. Jedným z našich vyšších cieľov je presadiť nízkoprahové programy pre deti a mládež do Zákonu o sociálnych službách a Zákonu o mládeži, ktoré sa aktuálne tento rok pripravujú. Taktiež máme záujem na tom, aby sa stali súčasťou akčných plánov, resp. koncepcií štátnej politiky práce vo vzťahu k deťom a mládeži aj na úrovní obcí a regiónov.
Můžeš konferenci zhodnotit? V čem naplnila Tvoje očekávání? Jaké bloky měly největší ohlas? Bylo naopak nějaké zklamání?
Bola to prvá konferencia, ktorá sa nízkoprahovými programami pre deti a mládež na Slovensku zaoberala v takom rozsahu. Boli sme milo prekvapení záujmom zo strany pracovníkov MVO, ale aj úradov. Nakoniec sme kapacitu účastníkov konferencie museli dvojnásobiť a aj napriek tomu sme museli ešte ďalších 50 ľudí odmietnuť. Ukázalo sa, že téma „Nízkoprahové programy“ je na Slovensku aktuálna a ľudí, najmä odbornú verejnosť zaujíma.
Tým, že konferencia ponúkala aj príspevky odborníkov z Českej republiky a Nemecka, stala sa atraktívnou aj pre možnosť porovnania našich skúseností s pohľadom a praxou v iných krajín v Európe, kde majú nízkoprahové programy tradíciu niekoľko desaťročí. Tieto bloky, vrátane workshopov, mali najväčší pozitívny ohlas. Šarm Martiny Zimmermannovej a Aleša Herzoga na slovenských kolegov a kolegyne jednoznačne zapôsobil! Veľké sklamanie sme nepocítili, ale bolo zaujímavé sledovať slovnú „prestrelku“ pracovníčky Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny a iných úradníkov, ktorá svojím príspevkom rozvírila diskusiu. Tak sme sa dozvedeli, ako a prečo si zákon o akreditovaných subjektoch poskytujúcich sociálne služby každý vysvetľuje po svojom...:)
Ľudia nám dali signál, že by sa radi zúčastnili aj v budúcnosti podobne zameraného podujatia a v spätných väzbách niektorí uviedli aj konkrétne témy, ktorými by sa chceli zaoberať (napríklad diskusia na tému „Úloha a vplyv cirkvi v rámci NPDM“ ktorú sme otvorili na konferencii bude mať určite ešte dlhé pokračovanie) . Napriek tomu si myslím, že sa stále bojíme dialógu a ľudia málo diskutujú, (ne)pýtajú sa, nechcú ísť do konfrontácie a očakávajú, že „to“ za nich spravia druhí. Čo je však „to“, neviem.
Konference se zúčastnilo velké množství úředníků z krajských úřadů a velkých slovenských měst. Co si od toho slibuješ?
Sľubujeme si od toho v budúcnosti lepšiu informovanosť a spoluprácu pri presadzovaní nízkoprahových programov pre deti a mládež v už spomínaných zákonoch a koncepciách v rámci krajov a obcí. Veríme, že „bojujeme“ za spoločnú vec a to je práve priama práca v prospech ohrozených a ľahko zraniteľných skupín detí a mladých ľudí. Bola by som rada, keby sme sa vedeli viac tešiť z úspechov druhých a hovorili o spolupráci namiesto konkurencie.
Jak vypadá v současnosti situace ohledně nízkoprahových programů pro děti a mládež na Slovensku?
Organizácií, ktoré sa venujú nízkoprahovým programom pre deti a mládež (NPDM), je v súčasnosti na Slovensku známych asi 20 (podľa údajov Nadácie Intenda, ktorá takéto programy prostredníctvom programu „Znižujeme prahy“ podporuje viac ako 3 roky). Počas konferencie nás oslovilo množstvo ľudí, ktorí sa chystajú otvoriť nové zariadenie, alebo chcú začať poskytovať terénne služby a potrebovali načerpať informácie, vymeniť si skúsenosti alebo požiadať o radu. Po skončení konferencie prejavili záujem v budúcnosti podporovať nízkoprahové programy ďalšie 2 nadácie.
Jak moc se podílí stát, respektive veřejná správa na financování NPDM?
Zatiaľ to závisí od rozhodnutia konkrétneho úradu, konkrétnych úradníkov. Skôr by som povedala, že ak má organizácia šikovného manažéra, koordinátora, ktorý je aktívny aj v oblasti PR, vie napísať kvalitný projekt a presvedčiť o jeho kvalite pracovníkov úradu, môže finančné prostriedky získať. Je to ale skôr také „prežívanie“ z roka rok a o podpore individuálnych programov. Mňa zaujíma legitímne presadzovanie nízkoprahových programov do zákona. Pokiaľ sa nebudeme mať konkrétne o čo oprieť, ťažko budeme presvedčovať úrady o nevyhnutnosti podporovať preventívne aktivity pre deti a mládež. Za organizácie v Bratislavskom samosprávnom kraji (BSK) môžem povedať, že sme nízkoprahové programy celkom dobre etablovali v rámci poskytovania sociálnych služieb. Zároveň sme požiadali o záštitu nad nízkoprahovými programami pre deti a mládež v bratislavskom kraji podpredsedníčku BSK pani Mgr. Moniku Flašíkovú-Beňovú, ktorú naša práca skutočne nadchla a zúčastnila sa aj na otvorení konferencie. Môže to byť dobrým príkladom aj pre iné kraje a organizácie. Bohužiaľ nestačí byť „len“ oddaným práci telom a dušou na svojich 5 m2, niekedy treba ešte trošku viac.
Vzešlo z konference něco konkrétního pro budoucnost?
V najbližšej dobe, t.j. v roku 2007 by sme radi v rámci pracovnej skupiny ukončili prípravu Štandardov NPDM a posunuli ich kolegom na pripomienkovanie. Dúfame, že naše snahy o „infiltráciu“ NPDM v rámci Zákonov o sociálnych službách a Zákonu o mládeži budú úspešné. Taktiež sme hovorili o konferencii v roku 2008 a založení Asociácie NPDM, ktorá by v budúcnosti zastrešovala aj odborné vzdelávanie pracovníkov a záujemcov o NPDM. Páčila sa nám aj Vaša PR kampaň, ktorá je veľmi inšpirujúca a veríme, že spolupráca s kolegami z ČR nám pomôže posunúť sa v práci ďalej. Koleso je už objavené, my máme síce iné cesty, ale princíp jazdy je rovnaký.
Ještě něco k Tvé práci v NPDM. Pracuješ v Mixklubu - můžeš tento nízkoprahový klub představit?
MIXklub je nízkoprahové zariadenie, ktoré sa venuje prevažne rómskym deťom a mládeži (6-18 rokov) v bratislavskej mestskej časti Vrakuňa. V roku 2000 sme pre nich začali poskytovať terénne služby v rámci projektu „Pentagon“, ktorý sa v roku 2004 podľa potrieb miestnych detí rozrástol a dostal novú podobu. Sme akísi sprievodcovia (pracovníci) , neukazujeme smer, ale ponúkame našim klientom a klientkám alternatívy k spôsobu ich životného štýlu, hodnotám, mysleniu. Čo sa týka diskusie k otázke Úlohe cirkvi v NPDM, môžem len povedať, že napriek tomu, že moji kolegovia pochádzajú z multináboženského prostredia, nemôžu svoje presvedčenia podsúvať klientom, ani ich svojou vlastnou aktivitou v tomto smere ovplyvňovať. Samozrejme, ak dieťa prejaví záujem rozprávať sa na tému napr. viera v Boha, je prirodzené, že sa s ním o tom rozprávame a zaujímajú nás jeho názory. Klientov prijímame takých, akí sú. Neočakávame zmenu v ich správaní, pokiaľ sa sami tak nerozhodnú. Podporujeme ich v ich osobnostnom raste a hľadaní vlastnej sebahodnoty a veríme, že si sami z toho zoberú to, čo najviac potrebujú. Aj keď to znie ako frázy, snažíme sa na týchto princípoch fungovať a vždy znova si ich pripomínať. Je ľahké skĺznuť do stereotypu a očakávať od klientov výkony, ktoré nie sú schopní v danej chvíli splniť a potom odchádzajú. Aj preto pracovníci majú povinnosť po každom pracovnom dni zhodnotiť svoj deň a svoju prácu. Snažíme sa ku klientom pristupovať podľa ich individuálnych potrieb, čo v praxi znamená neskutočne pomalú a dlhú cestu. Je to ale asi jediná cesta, ako si spolu s nimi vybudovať skutočný vzťah založený na dôvere a spolupráci. Lacné „triky“ nepoužívame.
Nějaké vzkazy?
Ja som ešte zo „starej školy“ a tak dúfam, že tento rozhovor nebudete musieť prekladať do češtiny. Inak ma celkom pobavili Vaše postrehy a pripomienky na stránke ČASU ku konferencii. Niekedy som nevedela či sa mám len povznesene pousmiať, alebo sa „uraziť“. Každopádne si myslím, že si Vás ako ľudí aj odborníkov viac vážime a ak si od Vás niečo požičiavame, tak len to najlepšie. Za to Vám patrí veľká vďaka!
Díky za rozhovor.
Aleš Herzog
foto: Nadacia Intenda